Poznáme tri druhy srsti, a to dlhosrstý, hladkosrstý a hrubosrstý.
Dlhosrstý jazvečík je ukážkou ladnosti a elegancie na výstavnom koberci. Ich história siaha až k druhej polovici 17.storočia. V minulosti boli veľmi cennými pre svoju neúnavnú hlasitosť a jemný nos. Ich dnešný zjav nabral na ušľachtilosti až po krížení so španielskymi plemenami, ktoré mu dodali jemnosť a eleganciu a tiež výbornú vlohu sliediča. Jeho dlhá srsť sa ukazuje pri práci v lese ako nepraktická a častejšie ho preto dnes vidieť vo výstavných kruhoch alebo ako spoločníkov v meste. Výmena ich srsti prebieha podobne ako u hladkosrstých pĺznutím, no dá sa celom dobre ovplyvniť pravidelným česaním a starostlivosťou o srsť. Najhoršie znášajú cestu autom a niekedy i doma bezdôvodne zvracajú bez ohľadu nato, kedy žrali. Majú menej pevnú nervovú sústavu, často bývajú bojazliví a plachí k ľuďom a tiež ich ostrosť na zver býva nižšia, než u jazvečíkov inej srsti.
Najčastejšie sa stretávame s farebným prevedením červená a červená s prímesou (čierna prímes). Početnú skupinu tvorí aj farebné zastúpenie čierna s pálením. Menej častým je jazvečík hnedý s pálením a hitom súčasnosti sa momentálne stáva farebná kombinácia merle.
Hladkosrstý jazvečík, často označovaný i ako „krátkosrstý“, pričom ide o ten istý typ. Hlaďák je najstarším typom jazvečíka a to vo farbe čierna s pálením, až neskôr sa krížením s inými plemenami vyšľachtila srsť červená. Jeho krátka a hladká srsť sa najlepšie udržiava, ľahko sa očistí od blata, po osprchovaní je hneď suchý a nepríjemné bodliaky či lepkavé guličky sa na srsti neudržia. Horšie sa však udržuje vaše oblečenie či zariadenie doma, krátky tvrdý chlp má najlepšie predpoklady odolať vašej snahe o jeho odstránenie hlavne zo sedačky, postele, kobercov či ponožiek. Poľovníci ocenia ich všestranné vlohy pri práci, krátka srsť však nie je vhodná pre celoročný pobyt vonku. V tom prípade môže premrznúť a následkom býva vypadanie srsti hlavne na ušiach či chvoste.
V dnešnej dobe poznáme viacero farebných prevedení, hoci najčastejšie sa stretávame s dvoma základnými farbami čierna s pálením a červená. Menej bežný je jazvečík hnedý s pálením či žíhaný. Hitom dnešnej módy sa však jednoznačne stal jazvečík merle.
Hrubosrstý jazvečík, rovnako nazývaný „drôtosrstý“ či „drsnosrstý“, no pre milovníkov jeho typických fúzov jednoducho „hrubák“. Z kombinácie srsti je služobne najmladší, no momentálne sa teší najväčšej popularite, za čo vďačí jednoznačne svojej celoročnej a všestrannej poľovnej upotrebiteľnosti. V jeho krvi koluje aj bradáč a veľa teriérov, najčastejší dôkaz i dnes často vidieť v negatívnych znakoch po Dandie Dinmont teriérovi, ktorý sa prejavuje v guľatom oku, svetlejšom zafarbení a v jemnej srsti, hlavne na temene hlavy. Pri štandardnom ráze tiež v klenutých bedrách hornej línie či strmšom uhlení zadných končatín. Pre zmiernenie negatívnych vplyvov sa ešte nedávno, hlavne v Nemecku ako v zemi pôvodu, do chovu hrubákov pripúšťal i jazvečík hladkosrstý. Kvalitu srsti to globálne zlepšilo, no sem tam stále môžeme vidieť hrubáka, ktorý typom srsti viac pripomína jazvečíka hladkosrstého. Vďaka všetkým jeho zmiešaným predkom máme dnes skutočne pracovného a ostrého psa, avšak v jeho exteriéry sa prejavuje najväčšia nejednotnosť ako vo veľkosti, tak vo farbe, štruktúre srsti a celkovom type. Aspoň že charakterovo je najvyrovnanejší, obvykle má dobrý vzťah k ľuďom, nebýva príliš uštekaný a iba výnimočne je kúsavý.
Drsňákov je najviac vo farbe diviačia, ktorá sfarbením pripomína divé prasa. Typická melírovaná srsť odtieňov šedo-čierno-hnedej s výrazným čiernym pásom v strednej línii chrbta, pričom rozlišujeme divočákov tmavých, svetlých a hnedých. Menej častým býva hrubák čierny s pálenými znakmi, či hnedý s pálením, červený a ojedinele i merle.
